|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
Kolekce trest smrti
Autor: zuska janis (Občasný) - publikováno 26.3.2011 |  |
Krv sa rozprskla po izbe. Ostriekala bielu stenu. Krásny kontrast. Len tie vnútornosti. Naplo ho na zvracanie. Uvedomil si, čo urobil. Vykonal to. Teraz pozeral na tú spúšť.
"Zaslúžil si to, zbabelec jeden. Nabudúce už si netrúfne. Vlastne… žiadne nabudúce už nebude. Ukončil som to. Má to za sebou."
Začalo to nevinne. V jeden letný horúci večer, kedy sa dýchať skoro nedalo, oblečenie nalepené na tele, ventilátor sa márne pokúšal prerazit stojaci vzduch. Mal otvorené okno, nad stolom na druhom konci izby rozsvietené svetlo. Ešte pracoval. Bol úspešným advokátom a zajtra mal záverečnú reč pred sudcom. V hlave mu bežalo tisíc myšlienok. V tej chvíli prišiel.
Nepozvaný. Zrazu bol v izbe. Nevidel ho, ale počul. Bol niekde tesne za ním. Nevedel kde. Vystrašene sa poobzeral, ale nikde nič. Radšej zavriem okno, povedal si. Bolo jasné, že ten nepozvaný je stále niekde tam. Pracovať, či ísť spať? Nevedel. Ak ho bude chcieť napadnúť, urobí to tak či tak. Chvíľu ešte pracoval, ale nemohol sa sústrediť. Stále počul tie zvuky. Zvuky, ktoré vydával neznámy. Vedel, že tam niekde je. Rozhodol sa, ísť si radšej ľahnúť. Snáď únavou zaspí. Neznámy bol stále tam. Stále počul ten neodbytný zvuk, ktorý vždy iba nakrátko prestal. Napäto počúval. Votrelec sa blížil. Začal sa oháňať rukami, akoby chcel dáke chmáry rozohnať. Zase sú tie zvuky ďalej a opäť sa přibližujú. A nikdy nič. Žiadny útok. Celú noc ten zvuk. Raz blízko, inokedy ďalej, raz z tej strany, inokedy z inej. Celú noc. Oka zažmúriť nemohol. Nevyspatého s kruhami pod očami ho z postele vyslobodil svit nadchádzajúceho rána. Votrelec bol stále tam. Zákerný. Chcel ho zničiť psychicky. Utýrať ho tým približujúcim a vzďalujúcim sa zvukom, prichádzajúcim po každý raz z inej strany. Vstal a pomaly sa plížil do kúpeľne. Takmer už stratil ostražitosť. Už si prial aby to skončilo, aby sa votrelec naňho vrhol, aspoň by už mal pokoj. "Dobrá stratégia, votrelec", pochválil ho, "ešte jednu noc a som tvoj. Dve noci to nevydržím.". Osviežený studenou vodou, s jemne privretými viečkami kráčal z kúpeľne. Započúval sa. Zvuk nikde. Prekvapilo ho to. Počúval 5 minút, 10 minút. Nič. Zvuk nikde. "Kde je? Kam odišiel? Veď som okno ešte neotvoril? Žeby nočný tvor? Aspoň cez deň by som sa vyspal, keby som do práce nemusel", mrmlal si pre seba. "Nič sa nedá robiť do práce ísť musí, sudca nepočká. Argument typu -pán sudca, ospravedlňujem sa, ale votrelec ma v noci nenechal spať a ja som si potreboval aspoň trocha zdriemnuť- u sudcu asi neprejde. To by ma akurát tak na psychiatriu poslal." Prešuchtal sa do izby a pomaly sa obliekal. Ranné slnko mu začalo svietiť do izby. Po prebdelej noci, rozhodne nemal chuť nechať si lúče svietiť do očí. Podišiel k onu a zastieral žaluzie. Tu si ho všimol. Bol tam. Vedľa okna. Nehýbal sa a bol VIDITEĽNÝ! "Cha, vyhrám nad tebou, ty jeden! V noci zvuk, vo dne obraz! Cha-chá, na to si zabudol, ty chmuľo jeden, čo, že ja dobre vidím?! Vytrestám ťa! Urobíme rýchly súd. Previnil si sa vniknutím na cudzí pozemok, vniknutím do súkromného objektu a tiež dlhodobým psychickým týraním napadnutého so zdravotnou újmou dúfajme dočasného charakteru. Tak, podčiarknuté, spočítané: VINNÝ vo všetkých bodoch obžaloby! Cha, stihne ťa trest! Obžaloba navrhuje trest smrti! Nie je to príliš? Nie, nie, určite nie. Vykázať ho naozaj nestačí, lebo pri nočnej neviditeľnosti, vráti sa kedykoľvek späť. A čo voľáke väzenie? Zasa tá neviditeľnosť. Aha, takže súhlas. Súhlasíme s návrhom obžaloby a ukladáme trest smrti. Rozsudok bude vykonaný ihneď", precedil medzi zuby, zobral včerajšie noviny, zahnal sa celou silou a práskol s nimi po stene. Krv sa rozprskla po izbe. Ostriekala bielu stenu. "Krásny kontrast", vravel si pre seba. "len tie vnútornosti". Napínalo ho na zvracanie, ale i tak si uviazal kravatu, obliekol sako, usmial sa na seba do zrkadla. "Dnes to bude masaker, frajer. Navrhnem sudcovi, aby tomu vrahovi dal…"
|
|
|
